Σάββατο, 27 Φεβρουαρίου 2010

Salvatores dei 6


CESTA

No zrazu srdcevrúci krik v mojom vnútri: «Pomoc!» Kto to volá?
Udrž si silu a počúvaj, celé srdce človeka je jedno Volanie. Chyť sa pŕs, aby si ho mohol počuť, niekto v tebe zápasí a volá.
Tvojou povinnosťou je, v každej chvíli, deň čo noc, v radosti i smútku, v čase tvojej každodennnej potreby, rozlíšiť tento Volanie, impulzívne či zdržanlivo, tak ako sa hodí tvojej podstate, smiac sa či plačúc, činne či váhavo a bojovať o to, aby si cítil kto je ten, čo je v nebezpečí a volá.
A ako sa môžeme zmobilizovať, všetci spolu a oslobodiť ho.
V tej najväčšej radosti niekto v nás volá: «Bolím! Chcem sa zbaviť tvojej radosti! Dusím sa!»
V tej najväčšej beznádeji niekto v nás volá: «Nezúfam! Bojujem! Zachytávam sa o tvoju hlavu, vyťahujem sa z pošvy tvojho tela, vyťahujem sa z pošvy zeme, nezmestím sa do mozgov, do mien, do činov!»
Z tej najširšej cnosti sa niekto zdvíha, zúfalý a volá: «Úzka je cnosť, nemôžem sa nadýchnuť, malý, úzky je Raj, nezmestím sa do neho, na človeka sa ponáša váš Boh, nechcem ho!»
Počúvam divý krik a vybuchujem. V mojom vnútri, stúpajúca agónia sa zoraďuje, po prvý krát, do pozdného ľudského hlasu, otáča sa smerom k mojej tvári a volá ma – čisto, mojim menom, menom môjho otca a menom mojej rasy!
To je tá veľká rozhodná chvíľa. To je heslom Cesty. Ak nezapočuješ toto Volanie ako ti trhá vnútornosti, nevykroč!
Pokračuj trpezlivo, podrobený svätej službe prvého, druhého, tretieho stupňa prípravy.
A počúvaj: Vo sne, v láske, v tvorbe, v nejakom tvojom nezištnom hrdom čine alebo v hlbokom zúfalom tichu, odrazu môžeš započuť Volanie a dať sa na cestu.

Doteraz prúdilo mohe srdce, stúpalo a klesalo spolu s Vesmírom. No ako som započul Volanie, moje útroby a moje srdce sa rozdelili vo dva tábory.
Niekto vo mne je v nebezpečí, zdvihol ruky a volá: «Zachráň ma!» Niekto vo mne sa zdvíha, podkýna sa a volá: «Pomoc!»
Ktorú cestu z týchto dvoch večných si vybrať? Zrazu chápem, od rozhodnutia tohto závisí celý môj život, na ňom visí celý život Vesmíru.
Z dvoch ciest vyberám stúpanie. Prečo? Bez vedomých argumentov, bez žiadnej istoty, viem aká je bezmocná v tejto rozhodnej chvíli myseľ a všetky malé istoty človeka.
Vyberám stúpanie, lebo tam ma tlačí srdce. «Hore! Hore! Hore!» volá moje srdce a nasledujem ho s dôverou.
Cítim to, toto odo mňa očakáva hrozný prvopočiatočný Krik. Skáčem na jeho stranu! Stotožňujem osud s ním.
Niekto vo mne sa borí so zdvihnutím tiaže, chce odstrániť telo a myseľ, víťaziac nad zvykom, lenivosťou a potrebou.
Neviem odkiaľ prichádza a kam ide. V mojej pominuteľnej hrudi zachytávam jeho cestu, počúvam jeho pachtenie, ježím sa, dotýkajúc sa ho.
Kto to je? Načúvam, kladiem značky, voniam vzduch. Stúpam, hľadajúc smerom hore, dychčiac. Začína hrozná, tajuplná Cesta.

Δεν υπάρχουν σχόλια:

Δημοσίευση σχολίου