Σάββατο, 20 Φεβρουαρίου 2010

Salvatores dei 5


Hromadí sa, narastá, stúpa až do nebies cnosť a úsilie človeka.
Kde ideme? Nepýtaj sa! Stúpaj, klesaj. Neexistuje začiatok, neexistuje koniec. Existuje terajšia chvíľa, plná trpkosti, plná sladkosti a teším sa z nej naplno.
Dobrý je život, dobrá smrť, Zem okrúhla a stabilná, ako prsia ženské v mojich plných dlaniach. Dávam sa do všetkého. Ľúbim, bolím, súťažím. Svet sa mi zdá širší ako myseľ, moje srdce tajomstvo temné a všemocné.
Ak môžeš, Duša, zdvihni sa hore z hrmiacich vĺn a pojmi jedným chmatom oka celé more. Drž dobre svoje brzdy, nech sa nezbláznia. A naraz sa ponor znovu do mora a pokračuj v zápase.
Loď je naše telo a plaví sa na tmavomodrých vlnách. Aký je náš cieľ? Stroskotať!
Pretože Atlantik je vodopád, Nová Zem existuje len v srdci človeka a zrazu, v mĺkvom víre, prepadneš sa do vodopádu smrti, aj ty aj celá galéra sveta.
Tvojou povinnosťou je pokojne, bez nádeje, odvážne nabrať smer k záhrobiu. A hovor: Nič neexistuje! Nič neexistuje! Ani život, ani smrť. Pozerám sa na hmotu a myseľ ako na dvoch neexistujúcich erotických duchov, ako sa naháňajú, ako sa stretávajú a hovorím: «To chcem!»
Teray viem: v nič nedúfam, ničoho sa nebojím, vykúpil som sa aj od mysle aj od srdca, vystúpil som vyššie, som slobodný. To chcem. Nechcem nič iné. Žiadal som slobodu.

Δεν υπάρχουν σχόλια:

Δημοσίευση σχολίου