Κυριακή, 31 Ιανουαρίου 2010

Salvatores dei 4


TRETIA POVINNOSŤ

Myseľ sa prispôsobuje. Chce dosiahnuť dielami veľkými jej uváznenie, lebku. Chce vyriť na steny výroky hrdinské, nakresliť na reťaze krídla slobody.
Srdce sa neprispôsobuje. Ruky udierajú zvoknku z jej vezänia, hlasy zamilované počúva v étere. A srdce, plné nádeje odpovedá odhadzujúc reťaze a v jednom jej zablisnutí zdá sa, že reťaze sa stali krídlami. No rýchlo srdce padá znovu zakrvavené, znovu stratilo nádej a chytá sa jej Veľký Strach.
Dobrá je chvíľa, nechaj za sebou myseľ aj srdce, ťahaj dopredu, urob tretí krok.
Zachráň sa pred zjednodušujúcou ľahkosťou mysle, ktorá dáva riad a nádejá sa područiť si javy. Zachráň sa pred strachom srdca, ktoré žiada a nádejá sa nájsť podstatu.
Zvíťaz nad ostatným, nad najväčším pokušením, nad nádejou. Toto je treťou povinnosťou.
Bojujrme, pretože tak sa nám to páči, spievame hoci nejestvuje ucho, ktoré by nás počulo. Pracujeme, hoci nejestvuje pán, ktorý nám zaplatí, keď sa zvečerí. Nepracujeme na cudzom, my sme pánmi, vinohrad tento tejto Zeme je náš, telo a naša krv.
Okopávame ho, staráme sa oň, tlačíme hrozno, pijeme víno, spievame a plačeme, sny a myšlienky nám stúpajú do hlavy. V akej epoche vinohradu sa ti ušlo pracovať? Pri okopávaní? Pri vinobraní? Pri oslavách? Všetko je jedno.
Kopem a teším sa z celého tohto cyklu hrozna, spievam v smäde a v lopote, opitý z očakávaného vína.
Držím plný pohár a znovu prežívam lopotu deda a pradeda. A pot práce tečie prameňom v nevysokej opitej lebke.
Som vrece plné mäsa a kostí, krvi, potu a sĺz, túžob a vidín.
Válam sa vo chvíli vo vzduchu, dýcham, bije moje srdce a myseľ mi svieti, a zrazu sa zem otvára a strácam sa.
Vnútri v mojej pominuteľnej chrbtici, dva večné prúdy stúpajú a klesajú. V mojich útrobách jeden muž a jedna žena sa objímajú. Ľúbia sa a nenávidia sa, bojujú.
Muž, dusiac sa volá: «Som šíp, ktorý chce pretrhnúť luk, vymrštiť sa von zo stavu potreby.
Prekročiť zákon, zničiť telá, zvíťaziť nad smrťou. Som Semä!»
A ten druhý, hlboký hlas, ten ženský, odpovedá pokojne a isto: « Sedím na pätách na hline, vrhám svoje korene hlboko do mohýl, prijímam semä a nehybná ho živým. Som plná mlieka a potreby.
A túžim vrátiť sa naspäť, znížiť sa k zvieraťu, znížiť sa ešte nižšie, ku stromu, pomedzi korene a hlinu, nehýbať sa.
Držím, zotročujem dych, nenechávam ho uletieť, nenávidím plameň, čo stúpa, som Deloha!»