Τετάρτη, 25 Νοεμβρίου 2009

Salvatores dei 3


DRUHÁ POVINNOSŤ

Neprijímam hranice, nezmestím sa do javov, dusím sa! Túto agóniu do hĺbky, krvavo zaži, to je tvojou druhou povinnosťou.
Myseľ sa prispôsobuje, má trpezlivosť, páči sa jej hrať sa, no srdce besnie, neprijíma túto hru, dusí sa, útočí trhajúc siete potreby.
Područiť si zem, vodu, vzduch, zvíťaziť nad miestom a časom, pocítiť z akých zákonov sa skladajú a prichádzajú, a vracajú sa zrkadlenia, vychádzajúce na povrch z horiacej púšte mysle, aký to má zmysel?
Len po jednom túžim: Pochopiť čo sa skrýva za javmi, čo je to za tajomstvo, ktoré ma rodí a ktoré ma zabíja, a či sa za viditeľným neutíchajúcim tokom sveta skrýva neviditeľné, nehybné zjavenie.
Ak myseľ nemôže, nie jej dielom podniknúť cestu až za hranice hrdinského zúfalého exodu, keby tak mohlo moje srdce!
Ďalej! Ďalej! Ďalej! Až za ľudské hľadám neviditeľný bič, ktorý ho bičuje a tlačí do boja. Až za zvieratá číham na tvár počiatočnú, ktorá zápasí tvoriac, ničiac, znovuodlievajúc dobrácke masky vtláčajúce ich do chátrajúceho mäsa. Až za rastliny závodím rozlíšiť prvé zapotácanie sa Neviditeľného v bahne.
Príkaz vo mne:
- Kopaj! Čo vidíš?
- Ľudí a vtáky, vody a a skaly!
- Kopaj ďalej! Čo vidíš?
- Myšlienky a preludy, blesky a strašidlá.
- Kopaj ďalej! Čo vidíš?
- Nevidím nič, noc nemú, hustú ako smrť. Bude to smrť.
- Kopaj ďalej!
- Ach, nemôžem preniknúť do tmavého polomúru! Výkriky grékujem a plač, krídla grékujem v ďalšej hmote.
- Neplač! Neplač! To nie je v ďalšej hmote! Výkriky, náreky a krídla, to je tvoje srdce!
Ďalej než myseľ, vo svätej priepasti srdca, staviam sa na špičky trasúc sa. Jedna moja noha sa zachytáva na istej hline, tá druhá hľadá v tmách nad podsvetím.
Tuším za všetkými týmito javmi zápasiacu podstatu. Chcem sa s ňou spojiť.
Tuším, že aj zápasiaca podstata bojuje za javmi aby sa stretla s mojim srdcom. Ale telo stojí medzi nami a delí nás. Myseľ stojí medzi nami a nás delí.
Čo je mojou povinnosťou? Rozdrtiť telo, vtiecť a stretnúť sa s Neviditeľným. Umlčať myseľ, počuť Neviditeľného kričať.
Prechádzam sa po spenených perách podsvetia a trasiem sa. Dva hlasy vo mne bojujú.
Myseľ: «Prečo sa máme pominúť honiac sa za nemožným? V rámci piatich zmyslov je naša povinnosť rozpoznať hranice človeka.»
No druhý hlas vo mne, nazvime ju šiestou silou, nazvime ju srdcom, odporuje a kričí: «Nie! Nie! Nikdy nepoznaj hranice človeka! Prebor hranice! Odmietaj, čo vidia tvoje oči! Umierajúc hovor: Smrť neexistuje!»
Myseľ: «Rafinované a beznádejné je moje oko a vidí všetko. Život je hra, predstavenie, ktoré hrajú piati herci môjho tela.
«Pozerám nenásytne, s nevysloviteľnou zvedavosťou a nemám tú naivnosť sedliaka, aby som si veril a vyšiel na scénu zasiahnuc do krvavej komédie.
«Som zázračný fakír, ktorý nehnúc sa, sediac na križovatke zmyslov, sleduje ako sa rodí a ako mizne svet, sleduje masy hýbať sa a a kričať na farebných cestičkách márnosti.
«Srdce, jednoduché srdce, upokoj sa a podrob sa!»
Ale srdce sa strasie a kričí: «Som sedliak a skáčem na scénu, zasahujem do behu sveta!»
Neváham, nepočítam, neprispôsobujem sa! Nasledujem hlboký tep srdca.
Opytujem sa a znovu a znovu, bijúc do chaosu. Kto nás sadí do zeme tejto, bez toho aby si od nás pýtal povolenie? Kto nás vytrháva zo zeme tejto, bez toho aby si od nás pýtal povolenie?
Som stvorenie pominuteľné, slabé, stvorené z hliny a snov. No vo svojom vnútri cítim víriť sa všetky sily Vesmíru.
Chcem v tej chvíli, skôr než ma zničia, otvoriť oči a uvidieť ich. Iný zmysel nedávam môjmu životu.
Chcem nájsť ospravedlnenie, aby som mohol prežiť a udržať to strašné predstavenie choroby, hnusnosti, nespravedlnosti a smrti.
Začal som z tmavého bodu, z Maternice, smerujem do iného tmavého bodu, do Hrobu. Akási sila ma vrhá z tmavej priepasti, iná sila ma ťahá pevne do tmavej priepasti.
Nie som odsúdenec, ktorému sa dali napiť vína, aby sa mu zahmlil rozum, s čírimy zmyslami, triezvy, preskakujem po ceste medzi dvomi priepasťami.
A zápasím, ako zakývať priateľom, skôr než zomriem. Podať im ruku, stihnúť zaslabikovať a pohodiť aktuálnu reč. Povedať im ako si predstavujem túto cestu a akým smerom tuším, že ideme. A aká je potreba zosúladiť nami všetkými náš krok a náš tep.
Heslo, ako spiknutí, reč jednoduchú povedať priateľom!
Áno, ceľom Zeme nie je život, nie je človek. Žila bez toho, bude žiť bez toho. Sú to iskry pominuteľné jej násilného krútenia sa.
Spojme sa, chyťme sa pevno, spojme naše srdcia, Vytvorme akési my, zakiaľ ešte trvá teplota tejto Zeme, zakiaľ neprídu zemetrasenia, potopy, ľady, kométy, ktoré nás vyhladia, vytvorme jeden rozum a jedno srdce na Zemi, dajme zmysel ľudský nadľudskému zápasu!
Táto agónia je našou druhou povinnosťou.

Τρίτη, 10 Νοεμβρίου 2009

Το μαγαζί τοu άγχους: Predajňa stresu


Ekonomická kríza sa neskončila. Naopak, tiká v mozgu ľudí ako časovaná bomba a spôsobuje pnutie ako tetiva luku medzi súčsnosťou a budúcnosťou. Pomaly sa mení na krízu psychologickú.
«Stres je bičom moderných časov a je spojený s tým ako kto čelí skutočnosti. Blázon a snílok nie sú stresovaní, pretože jednoducho žijú v inom rozmere. Stres neudiera len ľudí v ťažkých podmienkach. Napríklad adrenalín Srbov v čase bombardovania Belehradu sa premenil v hnev a následne vo výbuch radosti. Každý večer boli bary, divadlá a verejné priestranstvá plné ľudí, ktorí oslavovali, aby tak čelili strachu, zatiaľ čo na mesto padalo tisíce bômb.
Dnes stres vniká zákerne do našej rutiny a do povinností ako had, ťahá ťa smerom k pohyblivým pieskom a chytá ťa do svojej pasti. Stres preniká do nás cez zabudnuté skuliny, oslepuje nás, izoluje nás od ostatných, zväzuje nás a demoluje nás mnohými spôsobmi. Ako je možné, že v priebehu devätnástich mesiacov v takom veľkom podniku ako je «France Telecom» spáchalo samovraždu dvadsaťpäť osôb, pretože boli pod tlakom stresu a nevideli žiadne východisko? Vláda poslala odporúčanie všetkým podnikom, aby odvrátili psychospoločenský tlak v pracovných priestoroch. Čiže diera vo vode.
Ako máš prežiť v systéme, ktorý je spätý zo strachom?
Strach z konca alebo starch zo smrti? Aký ma zmysel stresovať sa, keď prijmeme, že všetko tečie, ako hovoril Herakleitos? Že všetkému je raz koniec, ale vždy začína aj niečo nové? Niekto upína svoje nádeje k Bohu, iný k Vesmíru a iný k Lottu. Keď si priznáš, že ti nič nepatrí, vtedy nemáš príčinu stresovať sa. Prehodnotenie momentu ťa oslobodzuje od minulosti a nezotročuje ťa v budúcnosti...» píše grécky novinár žijúci v Paríži, Nikos Aliagas v gréckych novinách «Proto thema» (Prvá téma).
A grécky bloger Mavros gatos (Čierny kocúr) na tú istú tému akokeby dodával: «Silní sveta» nám najprv predávajú strach a potom nám predávajú nádej. Strach zo svetovej ekonomickej krízy, strach zo zničenia svetovej klímy, strach z novej chrípky. A potom zase nádej.
Predávajú... A my za to všetko platíme. V hotovosti alebo kartou. Alebo na pôžičku. V tom je celá podstata. Požičiavame si budúcnosť.
Nášmu čitateľovi asi nie sú známe slová gréckeho spisovateľa Nikosa Kazantzakisa: «Νičoho sa nebojím, v nič nedúfam, som slobodný».

Uverejnené v časopise "Slovo" 6.9.2009