Τετάρτη, 25 Νοεμβρίου 2009

Salvatores dei 3


DRUHÁ POVINNOSŤ

Neprijímam hranice, nezmestím sa do javov, dusím sa! Túto agóniu do hĺbky, krvavo zaži, to je tvojou druhou povinnosťou.
Myseľ sa prispôsobuje, má trpezlivosť, páči sa jej hrať sa, no srdce besnie, neprijíma túto hru, dusí sa, útočí trhajúc siete potreby.
Područiť si zem, vodu, vzduch, zvíťaziť nad miestom a časom, pocítiť z akých zákonov sa skladajú a prichádzajú, a vracajú sa zrkadlenia, vychádzajúce na povrch z horiacej púšte mysle, aký to má zmysel?
Len po jednom túžim: Pochopiť čo sa skrýva za javmi, čo je to za tajomstvo, ktoré ma rodí a ktoré ma zabíja, a či sa za viditeľným neutíchajúcim tokom sveta skrýva neviditeľné, nehybné zjavenie.
Ak myseľ nemôže, nie jej dielom podniknúť cestu až za hranice hrdinského zúfalého exodu, keby tak mohlo moje srdce!
Ďalej! Ďalej! Ďalej! Až za ľudské hľadám neviditeľný bič, ktorý ho bičuje a tlačí do boja. Až za zvieratá číham na tvár počiatočnú, ktorá zápasí tvoriac, ničiac, znovuodlievajúc dobrácke masky vtláčajúce ich do chátrajúceho mäsa. Až za rastliny závodím rozlíšiť prvé zapotácanie sa Neviditeľného v bahne.
Príkaz vo mne:
- Kopaj! Čo vidíš?
- Ľudí a vtáky, vody a a skaly!
- Kopaj ďalej! Čo vidíš?
- Myšlienky a preludy, blesky a strašidlá.
- Kopaj ďalej! Čo vidíš?
- Nevidím nič, noc nemú, hustú ako smrť. Bude to smrť.
- Kopaj ďalej!
- Ach, nemôžem preniknúť do tmavého polomúru! Výkriky grékujem a plač, krídla grékujem v ďalšej hmote.
- Neplač! Neplač! To nie je v ďalšej hmote! Výkriky, náreky a krídla, to je tvoje srdce!
Ďalej než myseľ, vo svätej priepasti srdca, staviam sa na špičky trasúc sa. Jedna moja noha sa zachytáva na istej hline, tá druhá hľadá v tmách nad podsvetím.
Tuším za všetkými týmito javmi zápasiacu podstatu. Chcem sa s ňou spojiť.
Tuším, že aj zápasiaca podstata bojuje za javmi aby sa stretla s mojim srdcom. Ale telo stojí medzi nami a delí nás. Myseľ stojí medzi nami a nás delí.
Čo je mojou povinnosťou? Rozdrtiť telo, vtiecť a stretnúť sa s Neviditeľným. Umlčať myseľ, počuť Neviditeľného kričať.
Prechádzam sa po spenených perách podsvetia a trasiem sa. Dva hlasy vo mne bojujú.
Myseľ: «Prečo sa máme pominúť honiac sa za nemožným? V rámci piatich zmyslov je naša povinnosť rozpoznať hranice človeka.»
No druhý hlas vo mne, nazvime ju šiestou silou, nazvime ju srdcom, odporuje a kričí: «Nie! Nie! Nikdy nepoznaj hranice človeka! Prebor hranice! Odmietaj, čo vidia tvoje oči! Umierajúc hovor: Smrť neexistuje!»
Myseľ: «Rafinované a beznádejné je moje oko a vidí všetko. Život je hra, predstavenie, ktoré hrajú piati herci môjho tela.
«Pozerám nenásytne, s nevysloviteľnou zvedavosťou a nemám tú naivnosť sedliaka, aby som si veril a vyšiel na scénu zasiahnuc do krvavej komédie.
«Som zázračný fakír, ktorý nehnúc sa, sediac na križovatke zmyslov, sleduje ako sa rodí a ako mizne svet, sleduje masy hýbať sa a a kričať na farebných cestičkách márnosti.
«Srdce, jednoduché srdce, upokoj sa a podrob sa!»
Ale srdce sa strasie a kričí: «Som sedliak a skáčem na scénu, zasahujem do behu sveta!»
Neváham, nepočítam, neprispôsobujem sa! Nasledujem hlboký tep srdca.
Opytujem sa a znovu a znovu, bijúc do chaosu. Kto nás sadí do zeme tejto, bez toho aby si od nás pýtal povolenie? Kto nás vytrháva zo zeme tejto, bez toho aby si od nás pýtal povolenie?
Som stvorenie pominuteľné, slabé, stvorené z hliny a snov. No vo svojom vnútri cítim víriť sa všetky sily Vesmíru.
Chcem v tej chvíli, skôr než ma zničia, otvoriť oči a uvidieť ich. Iný zmysel nedávam môjmu životu.
Chcem nájsť ospravedlnenie, aby som mohol prežiť a udržať to strašné predstavenie choroby, hnusnosti, nespravedlnosti a smrti.
Začal som z tmavého bodu, z Maternice, smerujem do iného tmavého bodu, do Hrobu. Akási sila ma vrhá z tmavej priepasti, iná sila ma ťahá pevne do tmavej priepasti.
Nie som odsúdenec, ktorému sa dali napiť vína, aby sa mu zahmlil rozum, s čírimy zmyslami, triezvy, preskakujem po ceste medzi dvomi priepasťami.
A zápasím, ako zakývať priateľom, skôr než zomriem. Podať im ruku, stihnúť zaslabikovať a pohodiť aktuálnu reč. Povedať im ako si predstavujem túto cestu a akým smerom tuším, že ideme. A aká je potreba zosúladiť nami všetkými náš krok a náš tep.
Heslo, ako spiknutí, reč jednoduchú povedať priateľom!
Áno, ceľom Zeme nie je život, nie je človek. Žila bez toho, bude žiť bez toho. Sú to iskry pominuteľné jej násilného krútenia sa.
Spojme sa, chyťme sa pevno, spojme naše srdcia, Vytvorme akési my, zakiaľ ešte trvá teplota tejto Zeme, zakiaľ neprídu zemetrasenia, potopy, ľady, kométy, ktoré nás vyhladia, vytvorme jeden rozum a jedno srdce na Zemi, dajme zmysel ľudský nadľudskému zápasu!
Táto agónia je našou druhou povinnosťou.

3 σχόλια:

  1. όσοι το χάλκαιον χέρι βαρύ του φόβου αισθάνονται ζυγόν δουλείας ας έχουσει ...ΚΑΛΒΟΣ

    ΑπάντησηΔιαγραφή
  2. ...traigo
    sangre
    de
    la
    tarde
    herida
    en
    la
    mano
    y
    una
    vela
    de
    mi
    corazón
    para
    invitarte
    y
    darte
    este
    alma
    que
    viene
    para
    compartir
    contigo
    tu
    bello
    blog
    con
    un
    ramillete
    de
    oro
    y
    claveles
    dentro...


    desde mis
    HORAS ROTAS
    Y AULA DE PAZ


    TE SIGO TU BLOG




    CON saludos de la luna al
    reflejarse en el mar de la
    poesía...


    AFECTUOSAMENTE
    MANOS SINKOS


    DESEANDOOS UNAS FIESTAS ENTRAÑABLES DE NAVIDAD 2009 ESPERO OS AGRADE EL POST POETIZADO DE CREPUSCULO.

    José
    ramón...

    ΑπάντησηΔιαγραφή