Príprava
PRVÁ POVINNOSŤ
Pokojne, čisto, dívam sa na svet a hovorím: Všetko toto o čom premýšľam, grékujem, vychutnávam, voniam a čoho sa dotýkam je výtvorom mojej mysle.
Slnko vychádza a zapadá v mojej lebke. V jednom spánku slnko vychádza a v druhom svieti.
Hviezdy sa trblietajú v mojom mozgu, ľudia a zvieratá sa pasú v mojej pominuteľnej hlave, pisne a náreky vychutnávajú moje zakrivené ušné slimáky a bijú v tej iste chvíli do vzduchu.
Môj mozog umiera a všetko, nebo a zem mizne.
«Iba ja existujem!» kričí myseľ «vnútri, v mojich úutrobách mojich päť zmyslov pracuje, tká a brúsi čas a miesto, radosť a smútok, hmotu a vzduch.
Všetko plynie okolo mňa ako rieka, tancuje, víri sa, tváre sa kotúľajú ako voda, chaos mručí.
„Ale ja, Rozum, trpezlivo, hrdinsky, s rozvážnosťou uprostred závrate, stúpam. Aby som sa nepotkol a spadol, upevňujem na závrati znaky, hádžem vzdušné mosty, otváram cesty, budujem podsvetie.
„Pomaly, bojujúc, hýbem sa medzi úkazmi, ktoré sám rodím, vhodne ich triedim, spájam ich so zákonmi a párim ich s mojimi ťažkými praktickými potrebami.
„Prideľujem poriadok anarchii, dávam tvár, moju tvár, chaosu.
„Neviem či za fenoménmi žije a hýbe sa akási mystická, moja vyššia podstata. A ani sa nepýtam, nezaujímam sa. Rodím úkazy, maľujem hojnými farbami úžasnú gigantickú oponu pred peklom. Nehovor: Odhrň oponu, nech zbadám obraz! Samotná opona, to je obraz!
„Je to ľudské dielo, pomíjavé, moje dieťa, kráľovstvo moje. Ale je pevné, iné pevnejšie neexistuje, a len v jeho okruhu môžem sa plodne postaviť, potešiť a pracovať.
„Som robotníkom záhrobia. Som divákom pekla. Som teória a prax. Som zákon. Von zo mňa nič nejestvuje“.
Δεν υπάρχουν σχόλια:
Δημοσίευση σχολίου