Salvatores dei 6

CESTA

No zrazu srdcevrúci krik v mojom vnútri: «Pomoc!» Kto to volá?
Udrž si silu a počúvaj, celé srdce človeka je jedno Volanie. Chyť sa pŕs, aby si ho mohol počuť, niekto v tebe zápasí a volá.
Tvojou povinnosťou je, v každej chvíli, deň čo noc, v radosti i smútku, v čase tvojej každodennnej potreby, rozlíšiť tento Volanie, impulzívne či zdržanlivo, tak ako sa hodí tvojej podstate, smiac sa či plačúc, činne či váhavo a bojovať o to, aby si cítil kto je ten, čo je v nebezpečí a volá.
A ako sa môžeme zmobilizovať, všetci spolu a oslobodiť ho.
V tej najväčšej radosti niekto v nás volá: «Bolím! Chcem sa zbaviť tvojej radosti! Dusím sa!»
V tej najväčšej beznádeji niekto v nás volá: «Nezúfam! Bojujem! Zachytávam sa o tvoju hlavu, vyťahujem sa z pošvy tvojho tela, vyťahujem sa z pošvy zeme, nezmestím sa do mozgov, do mien, do činov!»
Z tej najširšej cnosti sa niekto zdvíha, zúfalý a volá: «Úzka je cnosť, nemôžem sa nadýchnuť, malý, úzky je Raj, nezmestím sa do neho, na človeka sa ponáša váš Boh, nechcem ho!»
Počúvam divý krik a vybuchujem. V mojom vnútri, stúpajúca agónia sa zoraďuje, po prvý krát, do pozdného ľudského hlasu, otáča sa smerom k mojej tvári a volá ma – čisto, mojim menom, menom môjho otca a menom mojej rasy!
To je tá veľká rozhodná chvíľa. To je heslom Cesty. Ak nezapočuješ toto Volanie ako ti trhá vnútornosti, nevykroč!
Pokračuj trpezlivo, podrobený svätej službe prvého, druhého, tretieho stupňa prípravy.
A počúvaj: Vo sne, v láske, v tvorbe, v nejakom tvojom nezištnom hrdom čine alebo v hlbokom zúfalom tichu, odrazu môžeš započuť Volanie a dať sa na cestu.

Doteraz prúdilo mohe srdce, stúpalo a klesalo spolu s Vesmírom. No ako som započul Volanie, moje útroby a moje srdce sa rozdelili vo dva tábory.
Niekto vo mne je v nebezpečí, zdvihol ruky a volá: «Zachráň ma!» Niekto vo mne sa zdvíha, podkýna sa a volá: «Pomoc!»
Ktorú cestu z týchto dvoch večných si vybrať? Zrazu chápem, od rozhodnutia tohto závisí celý môj život, na ňom visí celý život Vesmíru.
Z dvoch ciest vyberám stúpanie. Prečo? Bez vedomých argumentov, bez žiadnej istoty, viem aká je bezmocná v tejto rozhodnej chvíli myseľ a všetky malé istoty človeka.
Vyberám stúpanie, lebo tam ma tlačí srdce. «Hore! Hore! Hore!» volá moje srdce a nasledujem ho s dôverou.
Cítim to, toto odo mňa očakáva hrozný prvopočiatočný Krik. Skáčem na jeho stranu! Stotožňujem osud s ním.
Niekto vo mne sa borí so zdvihnutím tiaže, chce odstrániť telo a myseľ, víťaziac nad zvykom, lenivosťou a potrebou.
Neviem odkiaľ prichádza a kam ide. V mojej pominuteľnej hrudi zachytávam jeho cestu, počúvam jeho pachtenie, ježím sa, dotýkajúc sa ho.
Kto to je? Načúvam, kladiem značky, voniam vzduch. Stúpam, hľadajúc smerom hore, dychčiac. Začína hrozná, tajuplná Cesta.

Salvatores dei 5

Hromadí sa, narastá, stúpa až do nebies cnosť a úsilie človeka.
Kde ideme? Nepýtaj sa! Stúpaj, klesaj. Neexistuje začiatok, neexistuje koniec. Existuje terajšia chvíľa, plná trpkosti, plná sladkosti a teším sa z nej naplno.
Dobrý je život, dobrá smrť, Zem okrúhla a stabilná, ako prsia ženské v mojich plných dlaniach. Dávam sa do všetkého. Ľúbim, bolím, súťažím. Svet sa mi zdá širší ako myseľ, moje srdce tajomstvo temné a všemocné.
Ak môžeš, Duša, zdvihni sa hore z hrmiacich vĺn a pojmi jedným chmatom oka celé more. Drž dobre svoje brzdy, nech sa nezbláznia. A naraz sa ponor znovu do mora a pokračuj v zápase.
Loď je naše telo a plaví sa na tmavomodrých vlnách. Aký je náš cieľ? Stroskotať!
Pretože Atlantik je vodopád, Nová Zem existuje len v srdci človeka a zrazu, v mĺkvom víre, prepadneš sa do vodopádu smrti, aj ty aj celá galéra sveta.
Tvojou povinnosťou je pokojne, bez nádeje, odvážne nabrať smer k záhrobiu. A hovor: Nič neexistuje! Nič neexistuje! Ani život, ani smrť. Pozerám sa na hmotu a myseľ ako na dvoch neexistujúcich erotických duchov, ako sa naháňajú, ako sa stretávajú a hovorím: «To chcem!»
Teray viem: v nič nedúfam, ničoho sa nebojím, vykúpil som sa aj od mysle aj od srdca, vystúpil som vyššie, som slobodný. To chcem. Nechcem nič iné. Žiadal som slobodu.

Salvatores dei 4

TRETIA POVINNOSŤ

Myseľ sa prispôsobuje. Chce dosiahnuť dielami veľkými jej uváznenie, lebku. Chce vyriť na steny výroky hrdinské, nakresliť na reťaze krídla slobody.
Srdce sa neprispôsobuje. Ruky udierajú zvoknku z jej vezänia, hlasy zamilované počúva v étere. A srdce, plné nádeje odpovedá odhadzujúc reťaze a v jednom jej zablisnutí zdá sa, že reťaze sa stali krídlami. No rýchlo srdce padá znovu zakrvavené, znovu stratilo nádej a chytá sa jej Veľký Strach.
Dobrá je chvíľa, nechaj za sebou myseľ aj srdce, ťahaj dopredu, urob tretí krok.
Zachráň sa pred zjednodušujúcou ľahkosťou mysle, ktorá dáva riad a nádejá sa područiť si javy. Zachráň sa pred strachom srdca, ktoré žiada a nádejá sa nájsť podstatu.
Zvíťaz nad ostatným, nad najväčším pokušením, nad nádejou. Toto je treťou povinnosťou.
Bojujrme, pretože tak sa nám to páči, spievame hoci nejestvuje ucho, ktoré by nás počulo. Pracujeme, hoci nejestvuje pán, ktorý nám zaplatí, keď sa zvečerí. Nepracujeme na cudzom, my sme pánmi, vinohrad tento tejto Zeme je náš, telo a naša krv.
Okopávame ho, staráme sa oň, tlačíme hrozno, pijeme víno, spievame a plačeme, sny a myšlienky nám stúpajú do hlavy. V akej epoche vinohradu sa ti ušlo pracovať? Pri okopávaní? Pri vinobraní? Pri oslavách? Všetko je jedno.
Kopem a teším sa z celého tohto cyklu hrozna, spievam v smäde a v lopote, opitý z očakávaného vína.
Držím plný pohár a znovu prežívam lopotu deda a pradeda. A pot práce tečie prameňom v nevysokej opitej lebke.
Som vrece plné mäsa a kostí, krvi, potu a sĺz, túžob a vidín.
Válam sa vo chvíli vo vzduchu, dýcham, bije moje srdce a myseľ mi svieti, a zrazu sa zem otvára a strácam sa.
Vnútri v mojej pominuteľnej chrbtici, dva večné prúdy stúpajú a klesajú. V mojich útrobách jeden muž a jedna žena sa objímajú. Ľúbia sa a nenávidia sa, bojujú.
Muž, dusiac sa volá: «Som šíp, ktorý chce pretrhnúť luk, vymrštiť sa von zo stavu potreby.
Prekročiť zákon, zničiť telá, zvíťaziť nad smrťou. Som Semä!»
A ten druhý, hlboký hlas, ten ženský, odpovedá pokojne a isto: « Sedím na pätách na hline, vrhám svoje korene hlboko do mohýl, prijímam semä a nehybná ho živým. Som plná mlieka a potreby.
A túžim vrátiť sa naspäť, znížiť sa k zvieraťu, znížiť sa ešte nižšie, ku stromu, pomedzi korene a hlinu, nehýbať sa.
Držím, zotročujem dych, nenechávam ho uletieť, nenávidím plameň, čo stúpa, som Deloha!»

Salvatores dei 3

DRUHÁ POVINNOSŤ

Neprijímam hranice, nezmestím sa do javov, dusím sa! Túto agóniu do hĺbky, krvavo zaži, to je tvojou druhou povinnosťou.
Myseľ sa prispôsobuje, má trpezlivosť, páči sa jej hrať sa, no srdce besnie, neprijíma túto hru, dusí sa, útočí trhajúc siete potreby.
Područiť si zem, vodu, vzduch, zvíťaziť nad miestom a časom, pocítiť z akých zákonov sa skladajú a prichádzajú, a vracajú sa zrkadlenia, vychádzajúce na povrch z horiacej púšte mysle, aký to má zmysel?
Len po jednom túžim: Pochopiť čo sa skrýva za javmi, čo je to za tajomstvo, ktoré ma rodí a ktoré ma zabíja, a či sa za viditeľným neutíchajúcim tokom sveta skrýva neviditeľné, nehybné zjavenie.
Ak myseľ nemôže, nie jej dielom podniknúť cestu až za hranice hrdinského zúfalého exodu, keby tak mohlo moje srdce!
Ďalej! Ďalej! Ďalej! Až za ľudské hľadám neviditeľný bič, ktorý ho bičuje a tlačí do boja. Až za zvieratá číham na tvár počiatočnú, ktorá zápasí tvoriac, ničiac, znovuodlievajúc dobrácke masky vtláčajúce ich do chátrajúceho mäsa. Až za rastliny závodím rozlíšiť prvé zapotácanie sa Neviditeľného v bahne.
Príkaz vo mne:
- Kopaj! Čo vidíš?
- Ľudí a vtáky, vody a a skaly!
- Kopaj ďalej! Čo vidíš?
- Myšlienky a preludy, blesky a strašidlá.
- Kopaj ďalej! Čo vidíš?
- Nevidím nič, noc nemú, hustú ako smrť. Bude to smrť.
- Kopaj ďalej!
- Ach, nemôžem preniknúť do tmavého polomúru! Výkriky grékujem a plač, krídla grékujem v ďalšej hmote.
- Neplač! Neplač! To nie je v ďalšej hmote! Výkriky, náreky a krídla, to je tvoje srdce!
Ďalej než myseľ, vo svätej priepasti srdca, staviam sa na špičky trasúc sa. Jedna moja noha sa zachytáva na istej hline, tá druhá hľadá v tmách nad podsvetím.
Tuším za všetkými týmito javmi zápasiacu podstatu. Chcem sa s ňou spojiť.
Tuším, že aj zápasiaca podstata bojuje za javmi aby sa stretla s mojim srdcom. Ale telo stojí medzi nami a delí nás. Myseľ stojí medzi nami a nás delí.
Čo je mojou povinnosťou? Rozdrtiť telo, vtiecť a stretnúť sa s Neviditeľným. Umlčať myseľ, počuť Neviditeľného kričať.
Prechádzam sa po spenených perách podsvetia a trasiem sa. Dva hlasy vo mne bojujú.
Myseľ: «Prečo sa máme pominúť honiac sa za nemožným? V rámci piatich zmyslov je naša povinnosť rozpoznať hranice človeka.»
No druhý hlas vo mne, nazvime ju šiestou silou, nazvime ju srdcom, odporuje a kričí: «Nie! Nie! Nikdy nepoznaj hranice človeka! Prebor hranice! Odmietaj, čo vidia tvoje oči! Umierajúc hovor: Smrť neexistuje!»
Myseľ: «Rafinované a beznádejné je moje oko a vidí všetko. Život je hra, predstavenie, ktoré hrajú piati herci môjho tela.
«Pozerám nenásytne, s nevysloviteľnou zvedavosťou a nemám tú naivnosť sedliaka, aby som si veril a vyšiel na scénu zasiahnuc do krvavej komédie.
«Som zázračný fakír, ktorý nehnúc sa, sediac na križovatke zmyslov, sleduje ako sa rodí a ako mizne svet, sleduje masy hýbať sa a a kričať na farebných cestičkách márnosti.
«Srdce, jednoduché srdce, upokoj sa a podrob sa!»
Ale srdce sa strasie a kričí: «Som sedliak a skáčem na scénu, zasahujem do behu sveta!»
Neváham, nepočítam, neprispôsobujem sa! Nasledujem hlboký tep srdca.
Opytujem sa a znovu a znovu, bijúc do chaosu. Kto nás sadí do zeme tejto, bez toho aby si od nás pýtal povolenie? Kto nás vytrháva zo zeme tejto, bez toho aby si od nás pýtal povolenie?
Som stvorenie pominuteľné, slabé, stvorené z hliny a snov. No vo svojom vnútri cítim víriť sa všetky sily Vesmíru.
Chcem v tej chvíli, skôr než ma zničia, otvoriť oči a uvidieť ich. Iný zmysel nedávam môjmu životu.
Chcem nájsť ospravedlnenie, aby som mohol prežiť a udržať to strašné predstavenie choroby, hnusnosti, nespravedlnosti a smrti.
Začal som z tmavého bodu, z Maternice, smerujem do iného tmavého bodu, do Hrobu. Akási sila ma vrhá z tmavej priepasti, iná sila ma ťahá pevne do tmavej priepasti.
Nie som odsúdenec, ktorému sa dali napiť vína, aby sa mu zahmlil rozum, s čírimy zmyslami, triezvy, preskakujem po ceste medzi dvomi priepasťami.
A zápasím, ako zakývať priateľom, skôr než zomriem. Podať im ruku, stihnúť zaslabikovať a pohodiť aktuálnu reč. Povedať im ako si predstavujem túto cestu a akým smerom tuším, že ideme. A aká je potreba zosúladiť nami všetkými náš krok a náš tep.
Heslo, ako spiknutí, reč jednoduchú povedať priateľom!
Áno, ceľom Zeme nie je život, nie je človek. Žila bez toho, bude žiť bez toho. Sú to iskry pominuteľné jej násilného krútenia sa.
Spojme sa, chyťme sa pevno, spojme naše srdcia, Vytvorme akési my, zakiaľ ešte trvá teplota tejto Zeme, zakiaľ neprídu zemetrasenia, potopy, ľady, kométy, ktoré nás vyhladia, vytvorme jeden rozum a jedno srdce na Zemi, dajme zmysel ľudský nadľudskému zápasu!
Táto agónia je našou druhou povinnosťou.

Nikos Kazantzakis: Salvatores dei 2.

Bez zbytočných rebelstiev uviď a príjmi hranice ľudského rozumu, a vrámci týchto prísnych hraníc, bez reptania a bez prestávky rob – hľa čo je tvojou prvou povinnosťou.
Hrdinsky a s tvrdosťou upevni na neochvejný chaos okrúhly svetelný kruh, humno rozumu, mláť, čisti obilie ako hospodár vesmíry.
Čisto rozoznaj a hrdinsky prijmi tieto trpké, telo z nášho tela, subtancia z našej subtancie, pravdy: α) ľudský rozum rozoznať môže len javy, nikdy podstatu β) nie všetky javy, no len javy hmoty γ) a ešte užšie: ani nie tak samotné javy hmoty, ale len vzťahy medzi nimi δ) a vzťahy tieto nie sú skutočné, nezávislé od človeka, aj oni sú plodom človeka ε) a nie sú to samotní silní ľudia, ale len tí najprístumnejší pre ich praktické a rozumové potreby.
Vrámci hraníc týchto, rozum je zákonný absolútny monarcha. Žiadna iná moc v kráľovstve jeho nejestvuje.
Uznávam hranice tieto, prijímam ich s trpezlivosťou, odvahou a láskou a zápasím v rámci nich ľahko, akokeby som bol slobodný.
Podriaďujem si hmotu, prinucujem ju byť dobrým vodičom môjho mozgu. Teším sa z rastlín, zvierat, ľudí a bohov ako z mojich detí. Celý Vesmír cítim dômyselne obiehať okolo mňa a nasledovať ma ako telo.
V nečakaných úžasných chvíľach sa vo mne zablysne: «Všetko toto je hra tvrdá a marná, bez začiatku, bez konca, bez zmyslu». No znovu sa zapriaham, zase, pomaly do kruhu potreby a celý Vesmír znovu začína okolo mňa svoje krútenie.
Disciplína, aha ju najvyššiu cnosť. Len tak sa spriaha sila s túžbou a plodí snaha človeka.
Aha, ako jasne a tvrdo máš určiť všemocnosť mysle vo fenoménoch a neschopnosť mysle mimo nich – skôr než vyrazíš k spáse. Inak sa nemôžeš vykúpiť.

Nikos Kazantzakis: Salvatores dei 1.

Príprava

PRVÁ POVINNOSŤ

Pokojne, čisto, dívam sa na svet a hovorím: Všetko toto o čom premýšľam, grékujem, vychutnávam, voniam a čoho sa dotýkam je výtvorom mojej mysle.
Slnko vychádza a zapadá v mojej lebke. V jednom spánku slnko vychádza a v druhom svieti.
Hviezdy sa trblietajú v mojom mozgu, ľudia a zvieratá sa pasú v mojej pominuteľnej hlave, pisne a náreky vychutnávajú moje zakrivené ušné slimáky a bijú v tej iste chvíli do vzduchu.
Môj mozog umiera a všetko, nebo a zem mizne.
«Iba ja existujem!» kričí myseľ «vnútri, v mojich úutrobách mojich päť zmyslov pracuje, tká a brúsi čas a miesto, radosť a smútok, hmotu a vzduch.

Všetko plynie okolo mňa ako rieka, tancuje, víri sa, tváre sa kotúľajú ako voda, chaos mručí.
„Ale ja, Rozum, trpezlivo, hrdinsky, s rozvážnosťou uprostred závrate, stúpam. Aby som sa nepotkol a spadol, upevňujem na závrati znaky, hádžem vzdušné mosty, otváram cesty, budujem podsvetie.
„Pomaly, bojujúc, hýbem sa medzi úkazmi, ktoré sám rodím, vhodne ich triedim, spájam ich so zákonmi a párim ich s mojimi ťažkými praktickými potrebami.
„Prideľujem poriadok anarchii, dávam tvár, moju tvár, chaosu.
„Neviem či za fenoménmi žije a hýbe sa akási mystická, moja vyššia podstata. A ani sa nepýtam, nezaujímam sa. Rodím úkazy, maľujem hojnými farbami úžasnú gigantickú oponu pred peklom. Nehovor: Odhrň oponu, nech zbadám obraz! Samotná opona, to je obraz!
„Je to ľudské dielo, pomíjavé, moje dieťa, kráľovstvo moje. Ale je pevné, iné pevnejšie neexistuje, a len v jeho okruhu môžem sa plodne postaviť, potešiť a pracovať.
„Som robotníkom záhrobia. Som divákom pekla. Som teória a prax. Som zákon. Von zo mňa nič nejestvuje“.